O strácaní a nachádzaní sa

   Poznáte tie príbehy, ktoré začínajú známou vetou „vezmeme to skratkou...“? Tak ste tu správne. :D Jedného dňa sme sa vybrali s Ginou výletovať v Stredných Čechách. Navštívili sme pár rozhľadní, teda aspoň sme si k nim vyšli, nie všetky boli otvorené a tiež zrovna človek so psom a fóbiou z výšok nepôjde po otvorených schodoch do výšok nad 25 m. Ako predposledný výlet som si zvolila výlet k zrúcanine hradu Kozí Hřbet. Najskôr nás zastavil zákaz vjazdu osobných vozidiel do chatovej osady, takže som zaparkovala nad ňou pri lesnej cestičke a porozhliadla som sa okolo. Po ceste sme zišli k smerovej tabuli, ktorá ukazovala smer trasy k hradu. Bola to modrá turistická cestička a doviedla nás priamo tam, kam mala. K zrúcanine hradu Kozí Hřbet, kde sme si urobili selfíčko. 

  

 Na spiatočnej ceste sa mi ale nechcelo celú trasu absolvovať znovu, nakoľko to bolo dosť do kopca a veľkým oblúkom, aj keď po ceste, ale bolo dosť teplo. Nakoľko lesík nad nami vyzeral ako ten, kde som si zaparkovala auto, tak som sa rozhodla to vziať skratkou cez les. Modrá značka chvíľu viedla rovnakým smerom, ale v jednom momente sa stáčala prudko nadol k blízkej dedine, ale nekorešpondovalo to s tým, kam sa potrebujeme dostať. Na jednom zo stromov bol biely pásik a v nízkom poraste sa črtala úzka cestička strmo nahor. Tak sme vyrazili práve tadiaľto. Gina si to razila nahor a ja som fučala za ňou. Po dvoch pauzičkách sme dorazili na lesnú cestu podobnú tej, pri ktorej som si nechala auto. Tak sme sa vybrali po nej, no keď sme už dlhšie išli a stáčala sa podľa môjho názoru inde, ako mala, zastavila som. 

   Pár krokov mimo cestičku, aby som si overila, kde asi sme, ale zdalo sa mi to vysoko nad cestou, po ktorej sme išli predtým nadol. Gina si sadla a sledovala okolie, kým mne ujo Gúgl poradil, že ideme správne. Vrátili sme sa na lesnú cestu. Gina tiež neváhala a rútila sa vopred. Tak sme pokračovali a po pár krokoch som na zemi našla moje vlastné slnečné okuliare, ktoré som predtým stratila a ani som o tom nevedela a za najbližším stromom som uvidela auto. Stratiť sa pár metrov od auta by bol fakt dosť vtipný zážitok. Ale nestratili sme sa a ešte sme našli aj to, čo sme stratili. Presnejšie to bola Gina, čo ma na tie okuliare upozornila, keď k nim začala ňuchať. Ona v tom mala jasno, to len ja som sa potrebovala nájsť :D

Gina Tawy je takmer 6-ročná fenka československého vlčiaka, ktorú sme si s manželom adoptovali vo veku 1,5 roka zo Záchrannej stanice pro československé vlčáky v Adamově. S Ginou trénujeme mantrailing cca 1,5 roka, po tom, čo som istý čas hľadala aktivitu, kde by vynikla jej schopnosť stopovať. Mali sme základy klasických stôp, ale mňa to až tak neoslovilo. Hľadala som niečo a nevedela čo. Keď sme natrafili na mantrailing a išli sa pozrieť na prvý tréning, zrazu akoby sme boli presne tam, kde sme mali byť. Počas tohto leta sme to trochu flákali (iné povinnosti).

#zezivotamantrailera

IBHA

Mantrailing Považie