Ako (NE)zvládnuť československého vlčiaka

Tento článok mám rozpracovaný už od januára 2020, ale stále to nie je to, čo som tým chcela povedať. Budem rada, ak by ste mi s týmto konkrétnym článkom pomohli podľa toho, čo ste museli zvládnuť so svojim psom a čo pokladáte vy za dôležité, aby pes nerobil, resp. robil.

Československý vlčiak nie je pre každého
Spomínala som už aj v inom článku, že československý vlčiak nie je pes pre každého. A toto je asi najdôležitejšia veta, ktorú si treba zapamätať. NIE je pre každého! Je to pes, ktorý vyzerá ako vlk, no z vlka má hlavne výzor, povaha má byť povahou psa - ovládateľný, vyrovnaný, neohrozený. Mnohým ľuďom sa páči a mnohí ho chcú vlastniť. A mnohí ho jednoducho nezvládnu! Potom už je iba kúsok k nešťastiu!

Ako pristupovať k výcviku
Československý vlčiak je inteligentý a vnímavý. Dokáže sa učiť už samotným pozorovaním ľudí a zvierat. Pri výcviku na neho neplatí tvrdá ruka/hrubá sila- to je cesta do záhuby, lebo si zničíte vzájomný vzťah a pes stratí vo vás dôveru. To je to najhoršie. Keď vám pes neverí, nemôže vás rešpektovať a ani s vami fungovať. A ku konfliktu potom nie je ďaleko. Československý vlčiak potrebuje pevnú/dôslednú ruku, vedenie, nastavenie pravidiel a ich dodržiavanie, ale na druhej strane mu dopriať dostatok pozitívnych stimulácií.

S pozitívnym podmieňovaním to funguje výborne. Pes cvičí, pracuje rád, ak ho čaká odmena, či už pamlsok, pochvala alebo hračka. Netreba ho trestať za to, čo robí zle, treba ho chváliť za to, čo robí dobre. Ďalšou vecou je však to, že je nevyhnutné si hneď od malička učiť šteňa na to, kde sú hranice, čo ešte môže a čo nie. Ak nechcem, aby pes liezol na stôl, tak mu to už od mala nesmiem dovoliť. Dôslednosť je tu veľmi dôležitá! Treba trvať na splnení príkazu/povelu. Nie bitkou, nie ho naháňať po dvore, nie mu dávať povel 100x, nie ho prinútiť nasilu sadnúť - to je zle!  Pamlsky alebo večera sú výborná motivácia aj u pubertiakov, ktorí si chcú ísť svoje. Najskôr na seba upozorniť, vziať si jeho pozornosť, dať povel, ukázať odmenu. Napr. Idem dať Artovi večeru. Oslovím ho menom a keď na mňa reaguje, dám povel. "Arto, sadni." Misku mám pred sebou, aby ju videl. Arto nereaguje, pozerá na mňa, či si to nerozmyslím a nedám mu ju bez povelu. Ja si uvedomujem, že povel nemal dôraz, že motivácia nebola dostatočná. Zopakujem povel "Sadni", dávam si záležať, aby z hlasu bolo cítiť, že to myslím vážne. Priblížim misku bližšie, aby nedočiahol, ale dobre videl. Arto ešte chvíľu čaká a keď vidí, že stojím a čakám, miska mu tam sama zázračne neskončila, napokon sadne a čaká. Nasleduje pochvala a miska do koterca.

Československý vlčiak nie je hlúpy, aj keď to tak niektorí výcvikári radi tvrdia. Dokonca je veľmi inteligentný, svojhlavý a hlavne ho nebaví stále dokola opakovať nejaký cvik, ak ho ovláda. Jednoducho nebude do nemoty opakovať jeden cvik. Urobí raz, dvakrát a po ďalšom rovnakom povele sa na vás pozrie, ako keby vravel: "To vážne mám toto robiť znovu?" a jednoducho ho neurobí. Nie preto, že to nevie, ale preto že sa mu nechce, nudí sa, alebo je niečo viac zaujímavejšie. 

Osobná skúsenosť
Dám sem teraz moju osobnú skúsenosť s našim Artom. Ako šteňa bol veľmi spokojný, sebavedomý a vždy v centre diania, no vždy milý, prítulný a hlavne pokojný. Možno bol z vrhu najviac rozmaznávaný a samozrejme jeho ego primerane tomu rástlo. A po pár výstavách ako dorast a junior ani nehovoriac. Rád sa nosil v kruhu, kde ho mohli všetci obdivovať. Zdalo sa, že si to náramne užíva. Ale rástol aj on a stal sa z neho taký slon v porceláne, neuvedomoval si svoju veľkosť a silu a to začal byť problém, lebo keď na mňa vyskočil, už to veľmi príjemné nebolo. No už nebol maličké šteniatko, ale myslel si, že je. Keďže predtým na každého skákala jeho mama Gina a čiastočne aj Beltaine v tomto som viac-menej vedela, ako postupovať a že časom sa to zmierni. A aj tak bolo. Horšie bolo kúsanie do rúk, to už sranda nebola. A vždy v takom momente som si uvedomila, že nielenže nemôžem ukázať, že som sa zľakla, ale musím to zvrtnúť na hru alebo niečo iné, aby si nestihol uvedomiť, že by mohol mať navrch. A pochopila som majiteľov, ktorí svojich psov nezvládli, až im ich vlastné psy ublížili. Boli to situácie, čo sa vedia ľahko zvrtnúť zlým smerom, ale vždy som si pomyslela na to, že nechcem pokaziť psa, ale musím to zvládnuť. Nebolo to ľahké, ale vždy som mala na pamäti, že to moja reakcia je to najdôležitejšie, čo si pes všíma a podľa toho konať. A samozrejme pomohla podpora manžela, ktorý ho vždy okríkol, že nesmie. Ale väčšinu situácií som musela zvládnuť sama a postupne tieto jeho pubertiacke výčiny ustávali. Bolo dôležité reagovať rovnako pri každom takomto pokuse a napokon zistil, že jednoducho z toho nič nebude. A pritom povahou je naozaj veľmi priateľský, nekonfliktný, ovládateľný. Nemá s nikým a ničím problém, leda že by na neho nejaký pes vyletel. Aj vo veku dvoch rokov a niekoľko mesiacov je to také prerastené šteniatko :) Mnohí ho poznáte a viete, že je to mazloš najväčší, že pozornosť ľudí mu je príjemná, ba priam ju vyžaduje. Teda nikto by si nepomyslel, že aj on mal svoje "obdobie vzdoru". Jeho pozornosť počas puberty bola značne upriamená na mňa a vždy si vravím, že iným prístupom by bol z neho iný pes. Keď sa to dialo, zdalo sa mi to nekonečné a keby to je pes od inakadiaľ, snáď by človek uvažoval, že ho vráti. Ale komu vrátite vlastné šťeňa? :D No nezostávalo nič iné, len to zvládnuť, prežiť bez ujmy ja aj pes a teraz si na to skoro ani nespomeniem. Dôležitá je pri nich vytrvalosť, trpezlivosť, dôkladnosť (aj keď teda v tomto mám ešte medzery). 

Všetko si pamätá a neodpúšťa
Československý vlčiak sa dá veľmi rýchlo nesprávnym prístupom pokaziť, ale náprava je potom oveľa horšia a niekedy sa celkom ani nepodarí. A psy sa stanú doživotnými obyvateľmi Záchrannej stanice v Adamove, kde skončia na dožitie. Pretože ich ďalšia adpocia by vážne ohrozila ako psa, tak nových majiteľov. O tom by ale vedeli rozprávať Soňa s Vojtom, ktorý záchrannú stanicu vedú. 
Prečo sa to stane? Československý vlčiak má veľmi dobrú pamäť. Pamätá si všetko, aj to dobré, aj to zlé a chyby neodpúšťa. Ak sa raz niečo naučí, bude si to pamätať. Ak vám raz preskočí plot, bude vedieť, že to môže urobiť hocikedy. Ak vám raz roztrhá mačku a prejde mu to, tak to bude robiť aj naďalej a jeho súžitie s mačkami nehrozí. A takto by sa dalo ísť ďalej. 

PS: Určite sem toho doplním ešte oveľa viac. Táto téma je asi najťažšia a preto sa jej treba určite venovať, no aj rozsiahla a teda určite sa nedá spísať za jeden deň. 

Komentáre

Obľúbené príspevky

Kontaktný formulár

Meno

E-mail *

Správa *