Pátracia akcia Aslan

Písal sa deň 1.december 2019 a po celodennej práci na stodole, sme sa okolo tretej hodiny poobede dostali domov. Unavení a narobení. Pustila som si FB pre zistenie, či mi niekto nepísal správu. Medzi novinkami na skle mi vyhodilo úprimnú žiadosť našich priateľov o pomoc pri hľadaní ich psa (bol z našej CHS) Aslana z Tieňov lesa, ktorí preskočil plot a stratil sa. Po dlhom hľadaní skúsili o žiadosť požiadať cez Facebook.

Hneď som zbystrila pozornosť a okamžite sme volali, či sa našiel alebo či treba pomôcť s hľadaním. Keď bola odpoveď, že zmizol bez stopy, naložili sme do auta jeho mamu Ginu, ktorá už viackrát preukázala vlohy v stopovaní, či už v teréne (mesto Židlochovice) alebo počas zrazu čsv z Chs Tawy na klasickej športovej stope. Verila som, že ak ho niekto dokáže nájsť, bude to jedine ona. 

Po príchode na miesto som si ihneď pýtala od majiteľov Aslanove vodítko a vyzvala ju k stope. Gina pobehala dvor a vyrazila bránkou von smerom k dedine, ale za tunelom popod železnicu zamierila do role a po niekoľkých metroch opäť vbehla do tunela popod trať. Oblial má zlý pocit, ale mužovi som povedala, že chvalabohu, že ideme popod trať. Spomenula som si, ako ušla Fey (možno Freya?) a napokon ju zrazil vlak. Po asfaltovej ceste Gina nahodila tempo, ktoré som nevládala udržať, tak ju vzal muž a hodný kus mi ušli. Po ceste za nimi som párkrát zavolala Aslanovo meno. Ak by počul, určite by prišiel. Ďalšia zlá predtucha- neprišiel by, iba ak by bol mŕtvy. 

Dobehla som muža a Gina sa pustila bezhlavo lesom do prudkého kopca. Zastala až pri líščej diere, kde začala štekať. Vedela som, ze ak raz líška dostane psa do jej nory, nemusí z nej vyjsť živý. Zakričala som do nory, no bolo ticho. Vravím mužovi, že musíme ďalej. Gina pokračovala ďalej. Vtom zvoní telefón, že už ho našli. Zrazil ho vlak.  Slzy v očiach a že hneď sme tam, no Ginu nešlo zastaviť, ešte 30 minút nás vodila, kade Aslan chodil. Videli sme stopy diviakov a že ich asi naháňal, že chvíľu strávil v senníku na neďalekej lúke, kým sme druhou stranou lesa nevyšli pri tuneli popod trať, kadiaľ sme šli úplne prvýkrát. 

Majiteľ znovu volal, no už sme boli pri dome a uviazali Ginu o strom na ich dvore a zadnou bránkou stúpali do svahu trate. Majiteľ stál pri psovi, jeho žena plakala, až sa jej rosili okuliare. Môj muž sa sklonil k Aslanovi- minimum krvi, ale chrbtica zlomená 2x. Vlak ho zachytil pravdepodobne tak, že ho odhodil a on pri páde utrpel obe zlomeniny. Bolo to rýchle. Muž zniesol Aslana na ramenách, ja som viedla jeho majiteľku, ktorá bola na pokraji zrútenia.

Pochovali sme ho. Gina trpezlivo čakala. Síce Aslana nenašla, ale ukázala nám celú jeho cestu v ten deň, aby sme zistili, že chodil iba v kruhu od domova a na jemu známych miestach. Aslanova majiteľka sa vrhla k Gine a začala ju objímať a plakať, aj keď ona dávala najavo jasný odpor nebezpečným vrčaním. Avšak útok sme odvrátili, rozprávaním ako na majiteľku, tak na Ginu, ktorá situácii samozrejme nerozumela, no považovala svoju prácu za skončenú a nemohla jasne chápať prečo ju stíska pre ňu cudzí človek.

Aslan si zažil zlé veci u predchádzajúcich majiteľov, kým sme sa nerozhodli ho darovať našim priateľom, kde mohol zažiť lásku a dobre zaobchádzanie, no nebol mu dopriaty dlhý život. 

Ale ako sa vraví: "Všetko zlé je na niečo dobré." Aj tu sa tak stalo. U majiteľov nechal nekonečnú stopu a zmeny v živote. A u nás asi toľko, že som hľadala pre Ginu uplatnenie v jej stopárskych vlohách. Dostali sme sa k Mantrailingu, pod vedením Ľuboša Satoru a jeho organizácií Resdogs, ktorú prezentujeme a to nás spolu tak spojilo, že jej povaha sa zmenila k nepoznaniu. Trénujeme v skupine Mantrailing Považie a snáď sa nám podarí dostať sa aj k skúškam, hoci by som tomu pri Gine nikdy neverila (nie pre jej stopársky talent, ale pre mňa jej zložitú povahu). 

Vďaka ti, Aslan z Tieňov lesa. Odpočívaj v pokoji. (*16.12.2018-×1.12.2019)